ZÁKAZ RETROAKTIVITY AKO KĽÚČOVÝ PRINCÍP SPRÁVNEHO TRESTANIA 1 - PDF

Description
ZÁKAZ RETROAKTIVITY AKO KĽÚČOVÝ PRINCÍP SPRÁVNEHO TRESTANIA 1 MICHAL MASLEN Law Faculty, University of Trnava (department of administrative law, environmental law and financial law), Slovakia Abstract

Please download to get full document.

View again

of 13
All materials on our website are shared by users. If you have any questions about copyright issues, please report us to resolve them. We are always happy to assist you.
Information
Category:

Instruction manuals

Publish on:

Views: 2 | Pages: 13

Extension: PDF | Download: 0

Share
Transcript
ZÁKAZ RETROAKTIVITY AKO KĽÚČOVÝ PRINCÍP SPRÁVNEHO TRESTANIA 1 MICHAL MASLEN Law Faculty, University of Trnava (department of administrative law, environmental law and financial law), Slovakia Abstract in original language Autor príspevku sa zameriava na aplikáciu princípu zákazu retroaktivity pri správnom trestaní. Zohľadňuje judikatúru a doktrínu štrasburských orgánov ochrany práva. Spracováva však zároveň aj postoj správneho súdnictva k uvedenej problematike. Key words in original language Retroaktivita, princípy, sankcie, skutok, Rada Európy, súdy, Dohovor, odporúčanie, právny štát. Abstract The author of the review focuses on the application of non-retroactivity principle. He also takes into consideration the case law and doctrine of the Strasbourg bodies to the protection of the rights. However he manages to analyze also the attitude of the administrative justice to that issue. Key words Retroactivity, principles, sanctions, act, The Council of Europe, courts, The Convention, Recommendation, rule of law. 1 Tento referát bol vyhotovený v rámci projektu VEGA č. 1/0319/10 Správne súdnictvo Právny systém je formou regulácie spoločenských vzťahov. V oblasti verejného práva upravujú právne normy vzťahy medzi vykonávateľmi verejnej moci a jej adresátmi. Uvedené vzťahy sú vybudované na princípe subordinácie. Vykonávateľ pôsobí vo verejno-mocenskej, nadriadenej pozícií, z ktorej realizuje pravidlá správania a autoritatívne rozhoduje o právnom postavení adresáta, t.j. podriadeného subjektu. Uvedené subjekty nemôžu byť v rámci realizácie verejnoprávnych vzťahov v rovnom postavení, a to najmä preto, že vykonávateľ pri realizácii právnych noriem presadzuje verejný záujem. Verejný záujem ako právne neurčitý pojem nadobúda konkrétny obsah až v konkrétnom právnom vzťahu. Vzhľadom na jeho neurčitosť stanovuje právna úprava vykonávateľom limity rozsahu a spôsobu konania. Uvedené subjekty totiž svojimi úkonmi zasahujú do sféry subjektívnych práv jednotlivca. Z predmetného dôvodu musia posudzovať svoje úkony z hľadiska požiadaviek právnej úpravy vyjadrených najmä v ústavne zakotvených princípoch. Princípy ako základné architektonické prvky verejnej správy (ale aj sústavy fungovania verejnej moci) kladú dôraz predovšetkým na materiálnu stránku zásahu do sféry práv jednotlivca. 1 Materiálna stránka právneho vzťahu vyjadruje obsah práv a povinností medzi vykonávateľom verejnej moci a jej adresátom. Vzhľadom nato, že právo ako systém regulácie spoločenských vzťahov je spôsobilé na tieto vzťahy pôsobiť najmä smerom do budúcnosti, musí vykonávateľ v rámci realizácie právnych noriem dodržať princípy časovej uplatniteľnosti právnych noriem, teda skúmať otázky retroaktivity. Druhy retroaktivity K základným princípom, vymedzujúcim kategóriu právneho štátu, patrí princíp ochrany dôvery občanov v právo a s tým súvisiaci princíp zákazu spätnej účinnosti právnych noriem. Veľmi cennou hodnotou právnej regulácie je práve jej stabilita a predvídateľnosť právnych následkov našich konaní. Avšak keby zakaždým, keď sa pri obstarávaní svojich záležitostí spolieha na existujúce právo, mal byť človek zabezpečený proti akejkoľvek zmene právnych pravidiel, celý náš právny poriadok by navždy skostnatel. 2 1 Zatiaľ čo konkrétne právne pravidlá sa aplikujú metódou všetko alebo nič, pri princípoch sa súčasné použitie nevylučuje. Rozpor princípov je možný a pri jeho riešení sa prihliada k relatívnej závažnosti každého z nich (napr. princíp ochrany verejného záujmu vs. princíp právne istoty adresáta rozhodnutí verejnej správy). (Skulová, S. Právní princípy dobré správy? Principy dobré správy, Sborník příspěvků přednesených na pracovní konferenci, Kancelař veřejneho ochrance prav, Masarykova univerzita, Brno: 2006, s. 61) 2 Fuller, L.L.: Morálka a právo, Praha, Oikoymenh, 1998, s. 60 Právna teória rozlišuje retroaktivitu pravú a nepravú. Nepravá retroaktivita znamená, že platnosť právnych skutočností, vznik právnych vzťahov a ich právne následky, ku ktorým došlo pred účinnosťou nového zákona, sa posúdi podľa práva predchádzajúceho. Pokiaľ však trvá pôvodne vzniknutý právny vzťah aj naďalej, posúdi sa odo dňa účinnosti nového zákona podľa tohto nového zákona i právne následky dotyčného právneho vzťahu, vzniknuté po účinnosti nového zákona. Pravá retroaktivita potom zahŕňa v podstate dve odlišné situácie , a to po prvé stav, že nová úprava stanovila vznik (nových právnych) vzťahov pred svojou účinnosťou za podmienok, ktoré až dodatočne zakotvila , a po druhé novela môže meniť právne vzťahy vzniknuté podľa starej právnej úpravy, a to ešte pred účinnosťou nového zákona . 3 Nepravá retroaktivita môže byť definovaná tiež ako aplikácia právneho predpisu na následky vyplývajúce zo situácii vzniknutých po dobu účinnosti predchádzajúcej právnej úpravy. 4 V oblasti Rady Európy zakotvuje princíp zákazu retroaktivity čl. 7 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej ako Dohovor ). 5 Požiadavku zákazu spätnej pôsobnosti právnych noriem zakladá aj čl. 2 odporúčania Výboru ministrov Rady Európy č. (91) 1 o správnych sankciách (ďalej ako Odporúčanie ). 6 Ako vyplýva z obsahu uvedených dokumentov, štrasburské orgány ochrany práva sa zaoberajú aj otázkami posudzovania hmotnoprávnej a procesnoprávnej stránky retroaktivity, najmä jej prípustnosti v rámci administratívnoprávnych vzťahov z pohľadu Dohovoru. 3 Tichý, L: K časové působnosti novely občanského zákoníku, Právník, č. 12, 1984, s Perlík, D.: Retroaktivita právních předpisů v komunitárním právu, Linde Praha, 2006, s Podľa čl. 7 ods. 1 Dohovoru nemožno nikoho odsúdiť za konanie alebo opomenutie, ktoré v čase, keď bolo spáchané, nebolo podľa vnútroštátneho alebo medzinárodného práva trestným činom. Takisto nesmie byť uložený trest prísnejší, než aký bolo možné uložiť v čase spáchania trestného činu. Podľa odseku 2 nebráni tento článok súdeniu a potrestaniu osoby za konanie alebo opomenutie, ktoré v čase, keď bolo spáchané, bolo trestné podľa všeobecných právnych zásad uznávaných civilizovanými národmi. 6 Odporúčanie v tejto súvislosti zakotvuje nasledovné pravidlá: a) zákaz ukladania správnej sankcie za čin, ktorý v čase, keď bol spáchaný, nebol v rozpore zo zákonom, b) zákaz ukladania prísnejšej správnej sankcie za čin, ktorý v čase keď bol spáchaný, bolo možné uložiť miernejšiu sankciu (a to ani, ak by to predpisy platné v čase ukladania sankcie umožňovali), c) ak po spáchaní správneho deliktu nadobudnú účinnosť predpisy umožňujúce uložiť za správny delikt miernejšie sankcie, zodpovednosť za správny delikt sa bude posudzovať podľa právnej normy, ktorá je výhodnejšia pre zodpovednú osobu (Košičiarová, S. Priestupky a odporúčanie Výboru ministrov č. R. (91) 1 o správnych sankciách. Notitiae ex Academia Bratislavensi Iurisprudentiae - 3/2009, Bratislava : Bratislavská Vysoká Škola Práva, s. 34). Rovnakými aspektmi retroaktivity sa vo svojej rozhodovacej činnosti zaoberal už aj Európsky súdny dvor. Hmotnoprávne pravidlo možno len výnimočne uplatniť retroaktívne. Takéto retroaktívne uplatnenie je možné iba vtedy, pokiaľ zo znenia, účelu alebo systému tohto pravidla jasne vyplýva, že mu má byť takýto účinok priznaný. V prípade retroaktívneho uplatnenia hmotnoprávneho pravidla musia byť tiež dodržané zásady právnej istoty a ochrany legitímnej dôvery. 7 Procesnoprávna retroaktivita je v zásade prípustná. Čl. 7 Dohovoru sa z hľadiska zákazu retroaktivity vzťahuje len na aplikáciu hmotnoprávnych noriem, nie aj procesnoprávnych. 8 Aj podľa ustálenej judikatúry Európskeho súdneho dvora sa procesné predpisy všeobecne vzťahujú na všetky spory prejednávané v čase nadobudnutia účinnosti týchto predpisov na rozdiel od hmotnoprávnych predpisov, ktoré sa spravidla vykladajú tak, že sa nevzťahujú na skutočnosti existujúce pred nadobudnutím ich účinnosti. 9 Princíp zákazu retroaktivity nachádza svoje ústavnoprávne vyjadrenie v čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. (ďalej ako Ústava Slovenskej republiky ). 10 Uvedené ustanovenie označuje Slovenskú republiku za právny štát. Zachovanie princípu zákazu retroaktivity vychádza z požiadaviek materiálneho právneho štátu. Predmetný princíp zaraďuje náuka k tzv. k všeobecným princípom platným bez ohľadu na právne odvetvie, v rámci ktorého sa realizuje právny vzťah. V materiálnom právnom štáte je vylúčené, aby sa prostredníctvom úkonov vykonávateľa verejnej moci vytvárali podmienky obmedzujúce dostupnosť práva priznaného ústavou, zákonom alebo iným všeobecne záväzným právnym predpisom. 11 Vykonávateľ verejnej moci nemôže priznať právnej norme retroaktívny účinok, ak by aktom aplikácie práva vylúčil súkromnú osobu spod ochrany ústavou alebo medzinárodnou zmluvou garantovaného práva, 7 K tomu pozri: Návrhy Generálnej advokátky Eleanor Sharpston, prednesené 25. Septembra 2008 vo veci Hauptzollamt Hamburg-Jonas proti Josef Vosding Schlacht-, Kühl- und Zerlegebetrieb GmbH & Co., Vion Trading GmbH a ZeFuFleischhandel GmbH, sp. zn. C-278/07, C-279/07 a C-280/07, návrh na začatie prejudiciálneho konania podaný na Bundesfinanzhof (Vrchný spolkový finančný súd) v Nemecku. 8 Svák, J. Ochrana ľudských práv (z pohľadu judikatúry a doktríny štrasburských orgánov ochrany práva). II. rozšírené vydanie. Žilina : Eurokódex, s.r.o., 2006, s K tomu pozri: Návrhy Generálnej advokátky Eleanor Sharpston, prednesené 25. Septembra 2008 vo veci Hauptzollamt Hamburg-Jonas proti Josef Vosding Schlacht-, Kühl- und Zerlegebetrieb GmbH & Co., Vion Trading GmbH a ZeFuFleischhandel GmbH, sp. zn. C-278/07, C-279/07 a C-280/07, návrh na začatie prejudiciálneho konania podaný na Bundesfinanzhof (Vrchný spolkový finančný súd) v Nemecku. 10 Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo. 11 DRGONEC, J.: Súdna tvorba práva ako prostriedok uplatnenia zákona, zabezpečenia spravodlivosti a právnej istoty. Justičná revue, 60, 2008, č. 5, s či slobody. Zákaz retroaktivity v oblasti trestného práva zakotvuje v čl. 50 ods. 6 Ústava SR 12 Meradlo aplikácie princípu zákazu retroaktivity tak vyjadruje aj princíp legitímneho očakávania prostredníctvom požiadaviek na konzistentnosť praxe a rozhodovacej činnosti orgánov verejnej správy. 13 Použitie retroaktivity môže teda kolidovať s doterajšou rozhodovacou praxou vykonávateľa verejnej moci. Autor referátu sa chce preto zamerať na dôsledky retroaktivity v rozhodovacej činnosti uvedených subjektov, a to pri správnom trestaní. Rozhodnutie Achour c. Francúzsko Dohovor zakazuje najmä rozšírenie pôsobnosti existujúcich trestných činov na skutky, ktoré predtým neboli trestnými činmi. Taktiež ustanovuje zásadu zákazu rozširovania podmienok trestnosti na úkor obvineného, napríklad formou analógie. Trestné činy a im zodpovedajúce sankcie musia byť jasne definované zákonom. Uvedená požiadavka je splnená, ak sa jednotlivec môže predovšetkým zo znenia príslušných ustanovení právneho predpisu a v prípade potreby za pomoci výkladu súdov, či jeho konanie a opomenutie bude napĺňať predpoklady na vznik trestnej zodpovednosti. 14 Inštitútom pravej retroaktivity argumentoval sťažovateľ v prípade Achour c. Francúzsko. 15 V danom prípade bol kľúčovým z pohľadu zákazu retroaktivity inštitút recidívy. Sťažovateľ bol právoplatne odsúdený za trestný čin obchodovania s narkotikami v roku Za uvedený čin vykonal trest odňatia slobody v rozsahu trvania 3 rokov. Z výkonu trestu sťažovateľa prepustili koncom roka Následne bol v priebehu roka 1995 usvedčený z ďalších drogových trestných činov. Rozhodnutiami zo 14. apríla 1997 a z 25. novembra 1997 bol trestným súdom v Lyone a odvolacím súdom odsúdený podľa čl francúzskeho trestného zákona s odvolaním sa na čl toho istého zákona, za recidívu. 12 Trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Neskorší zákon sa použije, ak je to pre páchateľa priaznivejšie. 13 K tomu pozri: Dienstbier, F. Zásada legitimního očekávání v činnosti veřejné správy, Principy dobré správy, Sborník příspěvků přednesených na pracovní konferenci, Kancelař veřejneho ochrance prav, Masarykova univerzita, Brno: 2006, s K tomu pozri: rozhodnutiecantoni v. Francúzsko, zo dňa 15. novembra 1996, 29 správy o rozsudkoch a rozhodnutiach v roku Rozhodnutie z 29. marca 2006, č. sťažnosti 67335/01 Čl francúzskeho trestného zákona umožňoval súdu uložiť páchateľovi skutku trest v rozsahu dvojnásobnej výšky trestnej sadzby. Rozsah časovej limitácie recidívy rozšíril tento predpis na obdobie 10 rokov, oproti predchádzajúcim 5 rokom. Podmienkou na vznik recidívy bolo spáchanie skutku v lehote 10 rokov od ukončenia predchádzajúceho výkonu trestu alebo v lehote 10 rokov pred účinnosťou tejto úpravy (ten years from the expiry of the previous sentence or of the time allowed for its enforcement). Nové právne predpisy nadobudli účinnosť dňa 1. marca 1994 a boli teda použiteľné, keď sťažovateľ spáchal nové trestné činy v priebehu roka V dôsledku predmetných skutočnosti bolo v danom prípade problémom, či princíp vymedzenia trestného činu a trestu zaň len na základe práva ostal zachovaný. 16 Súd v predmetnom prípade zisťoval, či text zákonného pravidla podľa čl francúzskeho trestného zákona spĺňal vo svetle dotknutej judikatúry požiadavky prístupnosti a predvídateľnosti v čase. Zjednodušene povedané mohol sťažovateľ po účinnosti novej právnej úpravy trestného zákona predpokladať uloženie prísnejšej sankcie? Problémom z hľadiska princípu zákazu retroaktivity by bolo, ak by sťažovateľ spáchal ďalší trestný čin v období roka 1991 až 1. marca 1994, teda pre účinnosťou novej právnej úpravy a bol by považovaný za recidivistu podľa nového znenia čl francúzskeho trestného zákona. V takomto prípade by šlo o pravú retroaktivitu. Sťažovateľ neuplatňoval svoje ústavne zakotvené práva. Naopak konal protiprávne a bol s možnými následkami svojich činov oboznámený ešte pred spáchaním ďalšieho skutku. V uvedenom zmysle Európsky súd pre ľudské práva nekonštatoval porušenie čl. 7 Dohovoru. Francúzske orgány neaplikovali hmotnoprávne pravidlo retroaktívne. Z obsahu právnej úpravy vyplývali jasné a určité predpoklady vzniku zodpovednosti skôr, než sťažovateľ spáchal skutok, za ktorý bol odsúdený. Rozhodnutie Taylor c. Spojené kráľovstvo 16 Dohovor v čl. 7 ods. 1 používa formuláciu: Nikoho nemožno odsúdiť za konanie alebo opomenutie, ktoré v čase, keď bolo spáchané, nebolo podľa vnútroštátneho alebo medzinárodného práva trestným činom. Takisto nesmie byť uložený trest prísnejší, než aký bolo možné uložiť v čase spáchania trestného činu. Štrasburské orgány ochrany práva interpretujú pojem vnútroštátne právo z hľadiska kvality a obsahu právnej úpravy dotknutého štátu. Neobmedzujú sa preto na rýdzo formálny prístup. Založenie trestnosti činu môže na základe uvedeného vyplývať nielen zo zákona, ale napríklad aj zo súdneho precedensu. (k tomu pozri: Svák, J. Ochrana ľudských práv (z pohľadu judikatúry a doktríny štrasburských orgánov ochrany práva). II. rozšírené vydanie. Žilina : Eurokódex, s.r.o., 2006, s. 523) Rozhodnutie sa zaoberá otázkou vzťahu retroaktivity práva a trestnej zodpovednosti. Predmetnú otázku analyzuje rozhodnutie v nadväznosti na dĺžku konania, kvalifikáciu skutku a vek páchateľa skutku. Dňa 25. marca 1997 bol sťažovateľ spolu s mladistvým C. zatknutý pre podozrenie z účasti na činoch zodpovedajúcich krádeži prsteňa a ublíženia na zdraví jedenásťročnému chlapcovi. Následkom tohto konania mala obeť upadnúť do bezvedomia a zotrvať v zdravotníckom zariadení v dĺžke troch dní. Obeť sa zotavovala z hematómov na tvári hlave a iných častiach svojho tela. V čase spáchania skutku mal sťažovateľ 14 rokov a 24 dní. Po prepustení na kauciu bol sťažovateľ dňa 3. apríla 1997 formálne obvinený z trestného činu lúpeže podľa 8 ods. 1 zákona o krádežiach z roku V následných častiach sa rozhodnutie zaoberá otázkami právomoci súdu pre mladistvých a súdu Koruny, a to v závislosti od zmeny veku sťažovateľa v priebehu trestného konania. Nadobudnutím 15. roku veku sťažovateľa konštatoval súd pre mladistvých nedostatok kompetencie vec prejednať. Preto ju postúpil súdu Koruny. 17 Po vykonanom dokazovaní súd Koruny odsúdil sťažovateľa na trest 18 mesiacov detencie v nápravnovýchovnom zariadení pre mladistvých. Proti rozhodnutiu súdu Koruny sa sťažovateľ odvolal a tvrdil nezákonnosť rozhodnutia. Argumentoval dosiahnutím veku 15 rokov v priebehu konania. Dosiahnutie veku ako právna skutočnosť nezakladala súdu možnosť uložiť sťažovateľovi inú sankciu, ako mu bolo možné uložiť v čase spáchania skutku. Odvolanie sťažovateľa súd zamietol. Sťažovateľ sa obrátil na Európsky súd pre ľudské práva s tvrdením porušenia čl. 7 Dohovoru. Chybou súdu a orgánov činných v trestnom konaní nebol súdený ako štrnásťročný. Uvedené malo význam z hľadiska sankcie, ktorá mu mala byť uložená. Štrnásťročnému páchateľovi mohlo byť uložené opatrenie ochranného dohľadu. Porušením čl. 7 Dohovoru zakladal sťažovateľ dôvodnosť svojho podania, meritom ktorého bola náhrada škody v zmysle čl. 5 ods. 5 Dohovoru. 18 Súd dospel k záveru, že sťažovateľ, v čase spáchania skutku vo veku 14 rokov, bol pôvodne obvinený z činu lúpeže. Bol usvedčený z tohto činu a mohol byť zverený právomoci súdu Koruny pred dosiahnutím 15. roku veku. 19 Z uvedeného dôvodu sa preto podľa názoru Súdu nemohol 17 Sťažovateľ nadobudol 15 rokov veku dňa 1. marca marca 1998 nadobudol súd pre mladistvých presvedčenie o nedostatku právomoci na prejednanie veci a uloženie sankcie. Uvedenú vec preto v zmysle 37 zákona o konsolidácii otázok jurisdikcie, praxe a postupu pred súdmi nižších inštancií postúpil súdu Koruny. 18 Každý, kto bol obeťou zatknutia alebo zadržania v rozpore s ustanoveniami tohto článku, má nárok na odškodnenie. 19 Tu sa Súd odvolal na 53 zákona o deťoch a mladistvých z roku 1933. sťažovateľ odvolať na čl. 7 Dohovoru. Nemohol preto tvrdiť, že nemohol predpokladať prísnejšiu sankciu, a to s odvolaním na závažnosť obvinenia, ktoré mu bolo vznesené v počiatku konania a jasnosť formulácie pravidiel podľa zákona o deťoch a mladistvých z roku Obvinenie z lúpeže britské orgány neskôr prekvalifikovali na krádež. Súd považoval za nesporný fakt neprípustnosti uloženia trestu detencie, ak by bol sťažovateľ odsúdený pred dovŕšením 15. roku veku. Avšak ustanovenia dotknutých právnych predpisov jasne precizovali riešenie procesnej situácie, ak sa nedospelý obvinený počas priebehu konania presunie z jednej vekovej kategórie do inej. Sťažovateľ sám prispel k dĺžke tr
Related Search
We Need Your Support
Thank you for visiting our website and your interest in our free products and services. We are nonprofit website to share and download documents. To the running of this website, we need your help to support us.

Thanks to everyone for your continued support.

No, Thanks